Niekedy je to na grc... ... a to doslova

Niekedy je to na grc...

... a to doslova

Je mi zle. Vstávam s postele, ale napne ma na zvracanie a tak si znova ľahám. Hľadám studené miesto na perine. Hlavou mi prebehne pár otázok. Čo mi je? Aký je dnes deň? Mám už povedať  rodičom o mojom zvracaní? (Nechcem ich vystrašiť)

V duchu sa modlím k všetkým svätým, len nech nezvraciam! Sú veľkonočné prázky. O pár dní mám 13-te narodky. Nevydržala som a utekám na vécko. Je tam babka a ségra.  Zvraciam žlč. Nič normálne zo mňa nevylezie. Čo som do riti, komu urobila?

-Zvracala som. Oznamujem takmer ľahostajne. Ale ľahostajné mi to nebolo.

Po zvracaní sa mi uľavilo. Ľahnem som si do postele. Príde za mnou mamina.

-         Ahoj čo ti je? Sadne si na posteľ.

-         Je mi zle. Zaskučím.

- Ako zle? Kde ťa bolí?... Pokladá mi otázky. Preruším ju s tým že utekám na vécko. Vyvraciam sa.

-         Vrackala si?

- Áno. Týmto debata končí, pretože maminka si ma pritúli.

Vojde babka.

-         Zlatinečko, čo ti je?

Potom sa rozprávame...

Odchádzajú. Zasa ma naplo. Zvraciam. Ľahám si do postele, znova hľadám studené miesto.

Zatvorím oči. Neviem koľko som spala ale keď sa zobudím mám pri posteli vajglín. Zlatá maminečka. Ale snáď ho už nebudem potrebovať. V tom momente ma naplo. Vajglín je v momente naplnený žlčou.

Prišla mamina aj s tatom.

-         Ako ti je? Pohladká ma tato po hlave.

-         Po zvracaní lepšie. Poklopem po posteli aby som to nezariekla.

-         Zmeriam ti glykémiu. Povie mamina a pritúli si ma. Som diabetička a tak príčina môjho zvracania môže byť aj spojená s tým. Mám strašne vysokú. Dávam si inzulín. Znova ma napne. Zvraciam. Mamina sedí pri mne a drží ma za ruku.

Zaspím. Zobudím sa. Prichádza babka dáva mi peniaze a pohľadnicu.

-         Kúp si niečo k narodeninám. Hlavne aby si bola zdravá.

-         Och, babi ďakujem! Pritúlim si ju. Prichádza aj dedko. Rozprávame sa. Vtom prídu rodičia.

-         Volal som s Jančovou.

Strach v očiach. Jančová je moja diabetologička.

-         A?

-         Máme tam prísť.

-         Mami?!  Obraciam sa na maminu ale tá plače.

-         Mojenko...vzlyk....nez-...vzlyk...-vladneme....to spolu? Strašne si ma túli. Pre toto ju milujem. Vždy všetko chce zvládnuť, skoro vždy sa jej to aj podarí. J

-         Lubenko, musí tam ísť....

-         Ja nechceeeem. Snažila som sa doteraz neplakať ale už nemôžem. Ak si ale myslíte že som prepukla do obrovského plaču, NIE. Iba mi tiekli slzy.

-         Mojenko, zbaľ sa.

Mamina mi začne baliť veci. Ale ja znova utekám na vécko. Napína ma. Neviem či z toho že idem do ,,špitálu“ alebo proste z toho z čoho aj celý deň.

Som zbalená. Všetci si ma túlia.Nasadám do auta s vajglínom v ruke a s plačúcou perepúťou. Viem že sa táto cesta nezaobíde bez mojej dnešnej spoločníčky žlče, vo vajglíne.

Už máme polovicu cesty za sebou. Stojíme na semafore a mňa napne. Nezastavujem to a zvraciam. Sme na oddelení. Privítajú ma nevrlé sestričky a sprostá doktorka ktorá vykrikuje niečo o tom že ma čakajú už 4 hodiny. Že či chcem umrieť. KRAVA! Zisťujem že mám ketoacidózu. Ze ak by som došla neskôr umriem... Dávajú mi  infúzku.  Ale ani to sa nezaobchádza bez narážok. Len som si odmietla na zápästie dať ihlu. A sestrička že čo ja každého komandujem....Ty kokso jaké svine?

Dali ma na izbu. Naštastie som sama. Tato tam so mnou čaká kým nezaspím.  Práve čistí záchod, je ošťatý . FUJ! Znova zvraciam. Neviem či z toho záchoda alebo z tej izby...

Budím sa. Konečne ráno. Už nezvraciam.

Volá mi tato.

-Ahoj. Ako sa máš? Už nezvraciaš?....Nasleduje debata. Potom mi dá maminu. (Teraz budem písať stroho, to by bolo ešte dlhé.)

- Ahoj. Ako? zlatíčko snaž sa nech si v piatok doma....

Zavolá mi babka. Potom mi dá dedka....

 Prichádza doktorka. Debata.

Odpájajú ma z infúzie. Prišla mamina. Ideme spolu do obchodu. Veľmi sa teším. Aspoň sa odreagujem. Maminka mi dala knižku o móde aj s prekrásnym venovaním. Vraciame sa. Presunú ma na izbu kde sme 4. Zbohom kľud!  V piatok na moje narodky, mi decká aj s učkou pošlú sms-ku. K narodkám. Som im vďačná. Príde za mnou známa doktorka, príde mi zagratulovať.

Môžem ísť domov. Dostanem krásnu tortu –melón.  A samozrejme darčeky. Kameru, tričká, tielko, pyžamo...